V čakárni

Napísala Vik / minútka ticha / 25. Mar 2015

Tak prežívam posledné mesiace – akoby som bola v čakárni. Čakám – niekedy viac a niekedy menej trpezlivo – na veci, ktoré majú nastať. Neviem, aké sú, čakám. Len viem, že sa varia. Popri tom varím ja, periem, obliekam deti na prechádzky, vyzliekam ich, uspávam. Po nociach niečo sem-tam napíšem. Niekam sa to celé hýbe, ale pánabeka, netuším kam.

Rutina ma ubíja, ale tieto posledné týždne vlastne pomáha prechádzať dňom za dňom, kým teda… čakám.

Možno aj vy čakáte. Alebo sa jednoducho len nehýbete, alebo ste sa zacyklili. Alebo ste vychladli. Akokoľvek už ste/sme v tomto bode, nie sme tam len tak. Niekto sa díva. A stráži nás. A stráži zámer, pre ktorý sme práve na tomto mieste.

Hospodin, ty ma skúmaš a poznáš.
Ty vieš o mne, či si sadám a či vstávam, i môj zámer zďaleka poznáš.
Ty pozoruješ, či chodím, či ležím, o všetkých mojich cestách vieš.
Ešte nemám slovo na jazyku a ty, Hospodin, už vieš, čo chcem povedať.
Obkľučuješ ma zo všetkých strán, svoju ruku kladieš na mňa.

Veď ty si mi utvoril ľadviny, v matkinom živote si ma utkal.
Ďakujem ti, že si ma predivne utvoril; tvoje skutky sú obdivuhodné, to si veľmi dobre uvedomujem.

Kdekoľvek ste, nezabúdajte, kamošky, že ste podstatou života, ktorý vediete. Ste jeho DNA. Do čohokoľvek sa pustíte, nikto iný to neurobí tak ako vy. Ste neopakovateľné.

Každá jedna sme neopakovateľná, každá jedna – a On nás predivne utkal. Každú jednú z nás.

Všetky naše straty a nešťastia, všetky naše nádeje a naplnenia. Ich kombinácia a ich chemické reakcie, to celé je môj Boží príbeh pre mňa, tvoj Boží príbeh pre teba, jej Boží príbeh pre ňu a tiež ešte jeden Boží príbeh pre ňu. Každá sme príbeh, a každá svoj vlastný.

Odvahu, dievčatá. Odvahu!

___

Photo Credit: ILMARTINO via Compfight cc