Tag: HOPE

O zmenách, návrate do práce a všetkých strachoch

Keď som začínala písať Minútku, bolo to zhruba pred tromi rokmi. Amazonka práve začínala kričať na celý svet a ja som nevedela čo so sebou.

Prešli tri roky. Amazonka kričí na celý svet, ale tiež je vrúcna a láskavá. Z metafyzika je veľký chlap, aj keď väčšinu rán tvrdí, že sa jednoducho nedokáže obliecť. V materstve sa konečne začínam orientovať, už mám miestami aj pocit, že viem, čo robím. (Poznámka: nikdy nie nadlho.)

Metafyzik, náš introvert domáci, sa nedávno dobrovoľne vo svojom vlastnom čase otvoril svetu, a vyžiadal si nástup do kolektívu. Amazonka sa svetu otvorila až na druhý pokus, ale obaja mamku opatrne už na malú časť dňa opúšťajú.   [ Pokračujte tuto. ]

Šup-šup hra pre malé ruky

Toto som dnes narýchlo fotila v škôlke. Amazonka to strašne rada robieva a je to perfektný tréning jemnej motoriky a koordinácie ruka-oko. A ešte k tomu je to parádne recyklačná aktivita, lebo si všetko pozbierate cestou z prechádzky vonku v parku – alebo prelustrujete zásoby nepoužívaných hračiek!

Potrebujete škatuľu od meninového dezertu alebo zásobník na robenie ľadu. A k tomu ešte kamienky alebo zátky alebo menšie šišky alebo vrchnáčiky alebo lego kocky alebo navliekacie drevené guličky alebo čo len doma vylovíte. A drevené nožnice, ktoré sa oficiálne používajú pri vyprážaní a grilovaní. Za jedno euro, napríklad v Kauflande.

A ak požijete farebné vecičky, môžete hru doplniť aj ukladaním podľa farieb alebo veľkosti. Ňu-ňu!   [ Pokračujte tuto. ]

Neletí k vám náhodou bocian?

Ukončila som letné filmové premietania pre kamarátov katolíkov jedným takým videom. Nemohla som potom z neho spať.

Poďte sa pozrieť na posledné piatkové letné kino sem , a napíšte mi, čo ako prvé napadlo vám.

Želám vám krásne posledné letné kvapky.

O Joziášovi, rovnováhe a odpúšťaní

Možno aj vás už vyzvali zhrnúť si jednou vetou to, čo by ste chceli, aby sa o vás dalo povedať po vašej smrti. Je to zaujímavé cvičenie, môžete nad tým rozmýšľať keď budete v sprche.

Robil to, čo uznáva Hospodin za správne. (2 Kráľov 22, 2)

Tento verš z druhej knihy Kráľov patrí Joziášovi, chlapčiskovi, ktorý sa stal kráľom ako osemročný, a vládol potom ešte tridsať jeden rokov. Píšu o ňom, že kráčal v Dávidových cestách – a v starozákonnom slovníku kráčať mnohokrát znamená žiť. Takýto to bol chalanisko – každý krok dopredu bol dobrý.

Ja nad takouto úlohou uvažujem často na konci dňa. Čo sa o dá o tomto dni povedať v jednej vete? Keď zaspávam s amazonkou na jednej strane a svojím mužom na druhej, kto som dnes bola a čo si z toho moje deti pamätajú?    [ Pokračujte tuto. ]

O vďačnosti

A buďte vďační!

To “buďte” a ten výkričník ma vyplašil.

Blueletter Bible ale na to vraví toto: “buďte” ako udalosť, ktorá sa udeje alebo človek, ktorý sa vynorí na javisko. Tak sa aj my máme udiať alebo vynoriť ako vďační. A to je úľava, pretože ja teraz nie som.

A neviem si ani predstaviť stať sa vďačnou na základe rozkazovacieho spôsobu. Ale ak sa mám diať, ak sa mám vynárať, rada sa vynorím do vďačnosti – rada sa to budem učiť, a usilovnejšie než doteraz.   [ Pokračujte tuto. ]

Keď idete behať s kamoškou sexi blondínkou

Všetko sa začalo tým, že som na sobotňajšiu oslavu potrebovala niečo ženskejšie na seba. A ako sa ukázalo, päťmesačná bežecká pauza urobila svoje.

Môj najspoľahlivejší prekrásny top, ktorý je v páse fajne obtiahnutý na mne vyzeral ako v polovici tehotenstva. Potom som skúsila nejaké sukne, a tie som ani nezapla. To mal byť signál vzdať to, ale nie: ja som nemilosrdne pokračovala vyhľadaním krabičky poslednej záchrany, Orsay šatami, ktoré som si kúpila minulé leto, v čase môjho najintenzívnešieho polmaratónskeho tréningu.

Nuž. Stačí povedať, že ak by som v nich minulé leto vyzerala tak ako včera večer, ani ich nekúpim. A rozplačem sa v kabínke.   [ Pokračujte tuto. ]

O nádeji

Čaká ma čoskoro menší operačný zákrok, ktorý bude trvať len krátko, no zato v plnej anestéze. A ako správna matka, v momente uzavretia dohody o operácii prestala som spávať a začala som sa báť, že z tej anestézy neprecitnem.

To je reálny strach, viete. Kto vychová moje deti? A kto bude milovať môjho muža? A kto na nich všetkých bude dozerať, kým sa strata nezahojí a nebude sa znovu dať ako-tak žiť, a potom sa znovu smiať, robiť si palacinky, znovu sa zaľúbiť a všetky tie veci, ktoré patria k plnému životu?

Tak tento strach sa pridal k mojim doterajším strachom – k tým, v ktorých ja  strácam ich.    [ Pokračujte tuto. ]

V čakárni

Tak prežívam posledné mesiace – akoby som bola v čakárni. Čakám – niekedy viac a niekedy menej trpezlivo – na veci, ktoré majú nastať. Neviem, aké sú, čakám. Len viem, že sa varia. Popri tom varím ja, periem, obliekam deti na prechádzky, vyzliekam ich, uspávam. Po nociach niečo sem-tam napíšem. Niekam sa to celé hýbe, ale pánabeka, netuším kam.

Rutina ma ubíja, ale tieto posledné týždne vlastne pomáha prechádzať dňom za dňom, kým teda… čakám.

Možno aj vy čakáte. Alebo sa jednoducho len nehýbete, alebo ste sa zacyklili. Alebo ste vychladli. Akokoľvek už ste/sme v tomto bode, nie sme tam len tak. Niekto sa díva. A stráži nás. A stráži zámer, pre ktorý sme práve na tomto mieste.   [ Pokračujte tuto. ]