Kazda sme svoj pribeh

V čakárni

Tak prežívam posledné mesiace – akoby som bola v čakárni. Čakám – niekedy viac a niekedy menej trpezlivo – na veci, ktoré majú nastať. Neviem, aké sú, čakám. Len viem, že sa varia. Popri tom varím ja, periem, obliekam deti na prechádzky, vyzliekam ich, uspávam. Po nociach niečo sem-tam napíšem. Niekam sa to celé hýbe, ale pánabeka, netuším kam.

Rutina ma ubíja, ale tieto posledné týždne vlastne pomáha prechádzať dňom za dňom, kým teda… čakám.

Možno aj vy čakáte. Alebo sa jednoducho len nehýbete, alebo ste sa zacyklili. Alebo ste vychladli. Akokoľvek už ste/sme v tomto bode, nie sme tam len tak. Niekto sa díva. A stráži nás. A stráži zámer, pre ktorý sme práve na tomto mieste.   [ Pokračujte tuto. ]

Vraviet ANO ranu

O kľúčových návykoch a uprataných stoloch

A tak dokončujem svoj zoznam toho, čomu chcem v tomto roku hovoriť ÁNO. Začala som na začiatku roka, a možno by sa toto mohlo zdať trochu prineskoro (nakoniec, je už marec), avšak pravdou je, že na 1. januári nie je nič magické, nič čarodejné čo by sa nedalo zopakovať neskôr – hoci druhého marca. Kedykoľvek je čas na rozhodnutia a zmeny, a ja rozmýšľanie o tých svojich dokončujem teraz.

Viem už čomu chcem hovoriť NIE, a porovnávanie je prvé a najväčšie. A viem už čomu budem chcieť hovoriť ÁNO – ale musím k tomu ešte čosi doložiť.    [ Pokračujte tuto. ]