O zmenach a strachoch

O zmenách, návrate do práce a všetkých strachoch

Napísala Vik / minútka ticha / 27. Okt 2015

Keď som začínala písať Minútku, bolo to zhruba pred tromi rokmi. Amazonka práve začínala kričať na celý svet a ja som nevedela čo so sebou.

Prešli tri roky. Amazonka kričí na celý svet, ale tiež je vrúcna a láskavá. Z metafyzika je veľký chlap, aj keď väčšinu rán tvrdí, že sa jednoducho nedokáže obliecť. V materstve sa konečne začínam orientovať, už mám miestami aj pocit, že viem, čo robím. (Poznámka: nikdy nie nadlho.)

Metafyzik, náš introvert domáci, sa nedávno dobrovoľne vo svojom vlastnom čase otvoril svetu, a vyžiadal si nástup do kolektívu. Amazonka sa svetu otvorila až na druhý pokus, ale obaja mamku opatrne už na malú časť dňa opúšťajú.

Začala som pracovať. Dohodli sme sa doma, že skúsime pre mňa vymyslieť niečo, čo sa dá robiť z domu bez pevného pracovného času (lebo deti) a čo prinesie aspoň trošku peňazí. Sme veľkí minimalisti, a okrem veľa ovocia a veľa kníh sa toho u nás veľa nekupuje. Splácame ale dlhy z čias, keď sme boli finančnými analfabetmi, a bolo by samozrejme lepšie, keby sme na to boli aspoň sčasti dvaja.

Nuž. Ale poviem vám. Návrat do pracovného sveta – ugh.

Veľmi ťažké.

Toľko nedôvery, strachu a pochybovania koľko sa mi v hlave zomlelo za posledné dva týždne, pánabeka – je to mnohonásobne ťažšie ako keď som začínala behávať. Vtedy som sa bála, že som na smiech. Teraz mám strach, že som nanič.

Aby ste rozumeli, ja mám učenie v DNA. Som taká učiteľka, že keď si občas spomeniem na staré dobré časy, len sa usmievam. Dračica a tiež showmanka. Fakt. Viete ako dobre sa dá vysvetliť predminulý čas priebehový pomocou Brada Pitta a Angeliny?

Toto som nechala za sebou – učiť sa totiž nedá po nociach, a tiež mám pocit, že potrebujem robiť niečo, čo neobsahuje toľkých ľudí. Vybrala som si písať a prekladať: vždy som to mala rada a ide mi to dobre. Na rozdiel od učenia som v tom ale len na začiatku. Mám len málo spomienok na úspechy a na víťazné momenty. Tie chvíle, keď sa dívam na nejaké nechápavé dieťa v zadnej lavici, osvieti ma, nanovo to naformulujem a odrazu vidím ako sa nad ním rozsvietila lampička. Takých mám málo.

Takže čo mám v tejto novej situácii, skúšala som rátať minule?

  1. Vnútorné presvedčenie, že teraz je čas na niečo nové.
  2. Motiváciu: moje dve deti. Chcem byť k dispozícii viac a pohotovejšie než by mi umožňoval návrat do inštitúcie aj s jeho pevným pracovným časom.
  3. Veľkú preveľkú podporu vedúceho.
  4. Moje jedno slovo pre tento rok: HOPE. Pre mňa chronickú perfekcionistku je naozaj ťažké byť znovu na začiatku. Je pre mňa veľmi ťažké nemať hneď úspech, neorientovať sa v situácii. No a potom dívať sa na tie zabehané maminy, ktoré úvodnú fázu majú za sebou, prípadne ktoré to zvládajú aj so svojimi viac-ako-dvomi deťmi (poväčšine americké blogerky, čo je úplne chybný vzor, samozrejme). A samozrejme tie, ktoré píšu veľmi dobre, sú zároveň v kadejakých supercool neziskových projektoch, a o ktorých viete hneď povedať, že berú materstvo “s humorom a nadhľadom.” Toto nie som ja.

Toto nie som ja, a musím si pripomínať, že ja som iný príbeh. 

Ale mám nádej – všetky ju máme – že všetko bude slúžiť na dobré. Kiksy, kotrmelce a neúspechy vôbec nemusia znamenať, že idem mimo Božej vôle (to je taký celkom rozšírený mýtus o tom, že keď kráčame v jej strede, všetko pôjde hladko) (Božia vôľa je fakt zložitejšia než len priama cesta k tomu, čo si my označíme za úspech). Vieme, že všetky veci slúžia na dobro tým, čo milujú Boha (Rim 8,28) – a aj táto váhavé počiatočné obdobie. 

Toto som napísala na konci minulého roka o jednom slove:

Vďaka CALM som sa utíšila. A teraz je pre mňa čas na viac než len ticho. Je čas na nádej. Že táto moja duša môže znovu hriať, tešiť sa veľmi a pritom neexplozívne, a tiež na nádej, že keď je leto sivé, alebo keď sa všetko láme, a ešte horšie, keď strácame jedného človeka za druhým, že to nie je koniec. HOPE je moje slovo pre nový rok. Nádej, že Božie prísľuby sa vzťahujú aj na mňa.

Takže toto ja teraz, v úplne novom kontexte, o ktorom som na konci minulého roka ani len netušila. Idem sa nádejať, vystierať, hriať aj v pracovnom živote, a pozývam vás spolu so mnou do toho života, v ktorom nádej potrebujete vy. Vlastne každá jedna z vás. Ty, ty a aj ty, aj keď si myslíš, že sa ťa to netýka.

Veď on svojim anjelom prikáže, aby ťa chránili na všetkých tvojich cestách.

___
Photo Credit: Jacek.NL via Compfight cc


Oslovilo vás to? 2 komentáre.

2 komentáre

Trim še dzivče :)

ejka - 28. október 2015 20:49 - Odpovedzte

Viki! Vy ste sympaticky odvazni. Ja si teraz casto vravim, ze som tento moment opat postponla do buducnosti a aka som rada :-)

A super, ze si nasla to, co sa da robit z domu. A flexibilne. A pises vyborne, to ja viem! Inak, este by som sa rada dostala k tej tvojej priekopnickej hypoteze o tom, preco tu za normalizacie bolo hranych tolko americkych divadelnych hier!

A deti su spokojne? My hladame, ale nenachadzame zatial nieco TAKE AKURAT pre Agos. Uvidime… objimam

miriam - 11. november 2015 23:26 - Odpovedzte

Nechajte nám, prosím, svoj odkaz.