spartan_mother_race

O mlákach a spomalených záberoch

Napísala Vik / ako si to zjednodušiť minútka ticha / 26. Jan 2015

Písala som o troch veľkých NIE, ktoré plánujem v tomto roku dodržiavať. A čo myslíte? Prišla mi jedna povzbudivá smska od dievčatka, ktoré mi vždy posiela povzbudivé smsky, potom jeden povzbudivý mail od ďalšej čitateľky, a potom jeden povzbudivý komentár k tomu článku. Všade vôkol samé povzbudenie.

A potom som sa ráno zobudila, a všetky (tri) moje skvelé predsavzatia som s ľahkosťou mne vlastnou vyhodila z balkóna.

Chcela som v tichu – možno aj vo vani – čítať svoju knihu, v byte, ktorý je zorganizovaný a o nič v ňom nezakopávam. Máte také dni, však? Chcela som, strrrašne som chcela, ísť von a mať pri tom na sebe niečo ženské a môj elegantný vlnený kabát a farebný dáždnik a kabelku a jemne si odhryzkávať z nejakej proteínovej tyčinky a v ušiach počúvať nejaký sofistikovaný podcast a vôbec –

A toto som chcela o to viac, o čo viac vonku mrholilo. Amazonka sa metala a sadala si do každej mláky v premokavých nohaviciach, a ja som ju nakoniec vzala do nosiča na chrbát, ale tesne pred vysadením sa mi zaprela o (samozrejme, včera vypraté) veľmi neženské nohavice, a kým na nich nechávala dobrodružstvo z celej ulice, ja som sa dívala na svoje veľmi neženské a veľmi zablatené veľmi športové topánky. Potom tými nohami spokojne hompáľala a ďalej sa utierala do (samozrejme, včera vypratej) veľmi neženskej zimnej bundy.

Cestou späť som veľmi neelegantne hltala voľajaké strašne nezdravé rohlíky, z ktorých som vedela, že mi bude zle, a mladá si ľahla na ulici na zem a skúmala voľajakú mláku.

Myslím, že keby sa táto sekvencia objavila v nejakom americkom filme, pravdepodobne by bola spomalená, na pozadí s nejakou strašlivo romantickou hudbou, pretože mladú mamičku, pravdepodobne ovdovenú alebo rozvedenú alebo čojaviem, by práve pozoroval jej potenciálny nápadník. Určite by bola strašne krásna, celá od blata, s perfektnými vlasmi a pravdepodobne sexi zadkom. Zamiloval by sa do jej energie a radosti zo života na prvý pohľad, na duši vysušený biznisman s telom kondičného trénera.

No.

Takto by to možno videl Hollywood. Ja som po ceste späť takmer plakala.

Potom som napísala veľmi temnú správu vedúcemu. Potom sme pred vchodom stretli pani poštárku.

Ona: “Vy aj v takom počasí s nimi chodíte von?”

Ja: “No, áno.”

Ona: “Tak to teda klobúk dolu, že sa vám chce.”

Ja: “No, nieže by sa mi chcelo, ale potom lozia po strope.”

Ona: “No teda, tak to na seba môžete byť hrdá. Veľa mamičiek mi hovorí, keď im nosím niečo tento týždeň, že kam by chodili.”

Ja: “No, tak, nemám inú možnosť.”

Ona: “Môžete byť na seba pyšná. Naozaj. Veď sa na ne pozrite.”

Tak sa ne dívam: mladý sa točí okolo svojej osi, kričiac “Getreadygetreadygetreadyyyy”, mladá zase v mláke. Dívam sa späť na pani poštárku, ona sa smeje, očividne ich vidí v spomalenom zábere z toho môjho filmu.

Tak. Prešlo sedem hodín od tohto doobedi. Vedúci došiel skôr, aby som mohla vypláchnuť hlavu.

A keď som ju vypláchla, pochopila som: samozrejme, že noc pred týmto dobrodružstvom som nespala, nemala som vôbec vymyslené, čo s nimi budem cez deň robiť, a vóóóbec som sa nezačala porovnávať s americkou herečkou v mojom filme, s jej sexi zadkom a kučeravými vlasmi. Všetky tri moje odvážne NIE, ktorým som povedala dnes ÁNO.

A naša zlatá pani poštárka sedí v hľadisku, díva sa pred seba na môj film, a vidí mňa, celú od blata, ako jednu odvážnu mamičku. A ja jej nechcem veriť. (A teraz mám už guču v hrdle, Bohu vďaka za panie poštárky). Vidí dve rozbláznené deti, ktoré slobodne skúmajú svet. Ako ho skúmajú bez strachu. Ako sa neboja zašpiniť – lebo aj keď dnes mi je ľúto bundy a nohavíc, to ja som ich naučila, že blato predsa nemôže byť dôvod na to, aby stáli v pozore, a veď v najhoršom vyperieme. Neboja sa štartovať vesmírne lode, lebo veď kedy inokedy, ak nie teraz?

Takže v závere dňa si musím povedať toto, a povedzte si to aj vy, odvážne odvážne mamičky: blato-neblato, všetko sa deje ako má. Deti z nás nemajú strach. Ja si zazúfam nad slečnou v mláke, a mladý povie, “Mami, chceš ma držať za ruku? Musím ťa upokojiť.”

Takže prvé ÁNO v tomto roku: začať vravieť ÁNO ich láske, čo je väčšia ako naše zablatené nevyspaté dni.

ÁNO ÁNO ÁNO.

___

Photo Credit: Derek Mellon via Compfight cc


Oslovilo vás to? 4 komentáre.

4 komentáre

jaj musim si z vas vziat priklad :) a normalne som cely ten blatny den videla, paradne napisane! uz sa tesim na dalsiu story

mirik - 28. január 2015 23:31 - Odpovedzte

vidis, a ja som si davala uplne opacne predsavzatia (nechat malu v kaluzi) a tiez mi to nevyslo… tak ja neviem…
zatial mozem len suhlasit s tou vasou postarkou =)

bc - 18. február 2015 21:24 - Odpovedzte

    bc na blogu! moje dva svety sa stretli!
    ze toto: ze ano, ja povacsine mlaky neriesim. len v ten den, okrem unavy a vsetkeho, bola este aj strasna kosa, a zle sme boli obleceni, a ona bola v premokavom, atd. atd. atd. Prosto sme si zle uvarili den, a potom sme si uvarili seba, ale ano, pani postarka pravdu ma. :)

    Vik - 18. február 2015 23:13 - Odpovedzte

      s radostou. mas to tu velmi pekne. dobre sa tu cita ;)

      bc - 19. február 2015 17:11 - Odpovedzte

Nechajte nám, prosím, svoj odkaz.