omnohoviac

Keď sa toho deje viac než si myslíme

Napísala Vik / minútka ticha / 27. Mar 2014

Keď šla Rút v to ráno prvýkrát na pole, ktovie aký to bol deň. Určite bolo teplo, a bola tam kopa ľudí, začínala sa žatva. Bol to jej prvý deň v cudzom svete. Postavila sa mu s obdivuhodnou odvahou: vyrazila medzi cudzí ľud – ktorý mal jej národnosť na NO-NO! zozname – a začala zbierať vypadané a zabudnuté klasy. Ráno svojej svokre povedala len, že bude niekde kde jej to dovolia.

Na tomto konkrétnom poli jej to dovolili, a ona sa od rána sa nezastavila. Keď si Boáz všimol medzi svojimi ľuďmi nového človeka, presne to o nej povedali aj jeho sluhovia, že od rána tvrdo pracuje. Povedali mu, že chcela len jedno:

zbierať a paberkovať, čo zo snopov zostane po žencoch.

Keď s ňou potom Boáz hovoril, a dovolil jej piť z vody jeho sluhov, a tiež aby zostala na jeho poli, Rút nechcela veriť vlastným ušiam. A to ani netušila, že jeho prvý pokyn v súvislosti s ňou bol o tom, aby sa jej nedotkli; aby bola v bezpečí.

A tak tam Rút zbiera tie svoje zabudnuté klasy. Lebo jej to dovolili, a to je jediné, čo chce. Nemusia byť na ňu dobrí, len nech ju nechajú tak. V tomto novom svete si ona nemôže vyberať – vybrala si vtedy, keď sa rozhodla, že pôjde s Noémi; Noémin Boh sa stane aj jej Bohom, a títo ľudia, ktorí by s ňou vlastne ani nemali hovoriť, nuž, títo sa stanú jej novými ľuďmi. Kto vie, či si medzi sebou šuškali, keď po desiatich rokoch videli Noémi. A videli ste Noémi? Aká je strhaná! A ako pochudla! A Moábku si doniesla domov, počuli ste? Hej, úplne tam osamela, musela sa vrátiť. Šušušu, šušušu, a tuto Miriam odvedľa vravela šušušu. 

Rút tam zbiera tie klasy, a jediné čo má sú jej vlastné ruky, a tak sa nezastavia. Pozbiera aspoň to, čo zostane.

Len chvíľu si oddýchla,

povedali jeho sluhovia. Tie jej ruky sú, zdá sa, cesta do Boázovej priazne, a tiež do tohto príbehu. My totiž poznáme začiatok aj koniec: kým ona zbierala klasy, jeho sluhovia ju dostali na zodpovednosť. Potom dostala najesť a napiť, a odrazu tých klasov bolo podstatne viac ako predtým – chcela by som vedieť, čo jej behalo po rozume vtedy, a potom neskôr keď sa ukázalo, že sa to rovná takmer 40 litrom jačmeňa.

Tak sa veci dejú aj v našich životoch: vychádzame na naše polia, a chceme len pozbierať čo ostane. Ako Rút, väčšinu dňa trávime v predklone, sledujeme len zem pod nohami a hľadáme zrná. Len prežiť deň, len vyvešať prádlo, len stihnúť nakúpiť, kým krpča drieme v nosiči alebo kočíku. Ruky sa nám nezastavia, oddychujeme iba chvíľu. Tie isté úlohy každý deň, tie isté slová, občas s krikom a občas bez. Toto materstvo s malinkými deťmi, rozdrobené na zrná čo sú zabudnuté a postrácané na zemi.

A celý ten čas sa varí varí scenár omnoho väčší, a s dôsledkami omnoho plnšími než by sme si vedeli predstaviť, alebo nebodaj rozumeli. 

Boáz a Rút mali nakoniec spolu syna, ktorý bol starým otcom samotného kráľa Dávida. A meno Rút, tejto krajne nevhodnej cudzinky zo zakázaného národa, je súčasťou aj Ježišovho rodokmeňa, pozrite si v prvej kapitole Matúšovho evanjelia. Všetko sa to začalo na žatve, slnku, pri počítaní zŕn.

Preto odvahu, milé unavené mamky. Deje sa viac než len žatva. 

Tomu však, ktorý pôsobením svojej moci v nás a nad to všetko môže urobiť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme, tomu sláva. (Ef 3, 20)


Oslovilo vás to? Pridajte komentár.

Nechajte nám, prosím, svoj odkaz.