O ponožkách, o Makarskej a zostávaní

Napísala Vik / minútka ticha / 18. Jún 2014

Včera ráno sme mali strašne chaotické ráno.

Z domu sme odchádzali – prepytujem, len na ihrisko, ktoré máme cez cestu – viac než dve a pol hodiny. Ja, dve deti, jedna motorka a jedna taška s pieskovou výbavou.

Poznáte to? V mojich plánoch dospelého človeka som tomu pôvodne dala tak 45 minút max. Deti najedené, veci pripravené, obliecť a ísť. A stráviť doobedie vonku, nech sa vylietajú a vyblbnú, nech dobre spia a ja s nimi.

A tak sme miesto o deviatej odchádzali o pol jedenástej. Ani neviem čo presne sa dialo, že sme neodchádzali. Ale viem, že v intervale 10.00 – 10.30 som sa každé tri minúty zamyslela nad tým, či vôbec má zmysel ešte niekam ísť, keď u nás sa obeduje okolo pol dvanástej, a amazonka o dvanástej už spí.

Neviem ako vy, ale keď niečo nejde podľa môjho plánu, začínam byť nervná. Netrpezlivá. Obliekanie ponožiek, ktoré môj syn v tomto období začína pomaly zvládať (pomaly, lebo to je vcelku náročné motorické cvičenie) ma vie rozpáliť do belasa. V hlave sa mi krúti jedna jediná myšlienka – už buď von, nech behajú von, už buď von, nech behajú von. A potom chce odrazu niekto pišať, nejako sa to prepne, a odrazu sa kričí, všetci sa zlostíme, amazonka vylieva vodu, a potom sa z toho zvyšok dňa liečime.

No ale keď prišlo na tie ponožky a mne v hlave začali tikať hodinky, miesto čohosi zlostného zo mňa vyletelo, Počúvaj, začínam byť netrpezlivá. A môj približne štvorročný syn, ktorý fakt neznáša prezliekanie vraví, Len tu mi pomôž, mamka, ja to skúsim, a ty počkaj. A ja som zhlboka dýchala, a vravím v hlave Bohu, Počuj, ty si dal týmto dvom deťom mňa, nepokojnú a impulzívnu. Rob so mnou dačo. 

A odrazu sa vidím ako sa blížim k mladému, beriem do rúk ponožky, a ešte stále trochu netrpezlivo avšak omnoho materskejšie vravím, Vyskúšame ešte raz. Teraz ti pomôžem natiahnuť ich na prsty, a zvyšok dotiahneš sám. Hm?

No, priatelia, to je to, čo sa volá odpoveď na modlitbu. Fakt. Kto mňa, nerváka, poznáte, viete. A viete čo? Zistili sme, že sú mu tie ponožky malé! Mohol by ich navliekať koľko chcel, mohla by som sa aj rozpučiť!

A aby ma Boh uviedol do ešte väčšieho úžasu, môj dnes ráno úplne štvorročný syn vraví nech ich nevyhadzujem, že budú dobré zojke.

A tak sme šli von, po dva a pol hodine príprav, a bez plaču. A vonku na piesku sa deti hrali samé, a spolu. Nechali ma na lavičke, občas mi zakývali, občas po mne hodili piesok. Domov sme sa vracali bez výhrad, obedovali sme bez výhrad, zaspávali sme spokojne. Fúha. Taký deň. Darmo, ak kooperuje rodič, je pravdepodobné, že bude kooperovať aj dieťa.

Chcela som ja v to ráno, aby sme čím skôr boli von, aby čím skôr mali program. A pritom omnoho dôležitejšie bolo zostávať v Kristovi.

Zostaňte vo mne a ja vo vás. Podobne ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak nezostane na viniči, tak ani vy, ak nezostanete vo mne.  Ja som vinič a vy ratolesti. Kto zostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia, pretože bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak niekto nezostáva vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. (Jn 5, 4-6)

Lebo toto som presne ja: netrpezlivosť, neochota. A potom zlosť alebo naopak, úplný odstup. Keď veci  nejdú podľa môjho plánu, neha a zhovievavosť mi nie sú prirodzené, a to bez ohľadu na to, ako veľmi ich deti potrebujú. Môj Boh však odo mňa chce pravý opak – ak budem chcieť zostávať v Ňom, budem sa naučiť byť láskavou. Presne preto som dostala tieto moje deti, lebo ma vďaka nim/prostredníctvom nich On premieňa.

Neviem čo ste zač vy, ale viem, že naše deti si zaslúžia/potrebujú lepšie a viac. Nehu a zhovievavosť predovšetkým – aby rástli s tým, že sú milované aj keď si nevedia obliecť ponožky (a ani to nie je ich chyba.)

A tiež si zaslúžia/potrebujú mamky, ktoré majú väčšie priority než nejaký program. Také mamky, ktoré sa prekonávajú, a dozrievajú v lepších ľudí, a ktoré sa môžu stať vzorom v raste a sebaovládaní. My častokrát uveríme klamstvu, že musíme dať deťom lepšie leto ako to minulé, lepšie Vianoce, lepšie narodky, Chorvátsko, Malorka, Mexiko …. čojaviem, lov na medvede. A pritom somarina. Je to ako so psami: ľudia vravia, že psy potrebujú priestor. Psy pritom potrebujú pozornosť. Spýtajte sa ktoréhokoľvek vlčiaka na opustenej záhrade, ktorú “stráži,” aby potom raz do dňa dostal nažrať. Ide vyskočiť z kože, ale nie kvôli tomu jedlu, ale kvôli človeku, ktorý mu ho priniesol.

Tak aj deti nepotrebujú Makarsku. Ak rastieme, ak zostávame s Bohom, tak im postačí balkón a fakt, že sa vedľa nás cítia dobre. 

Oslovilo vás to? 8 komentárov.

A pozrite si aj toto:

  Tagy: hnev · materstvo · neha · zázraky